Po mnohých týždňoch svárov čelní predstavitelia Demokratickej a Republikánskej strany konečne dospeli ku kompromisu ohľadom zvyšovania hornej hranice verejného dlhu USA. Keby sa strop nezvýšil, Spojené štáty by neboli schopné pokryť svoje finančné záväzky. Podľa všetkého sa tak krajina tesne vyhla platobnej neschopnosti. Avšak prísne rozpočtové škrty, ktoré sa plánujú ako súčasť medzistraníckeho kompromisu, pravdepodobne povedú USA do ďalšej fázy hospodárskeho prepadu.

Posledné obdobie charakterizovala patová situácia medzi Demokratmi a Republikánmi. Tieto dve najväčšie severoamerické strany sa rozchádzali v stanoviskách ohľadne rozpočtovej politiky. Tá bola za posledné mesiace jablkom politických svárov v Spojených štátoch. Vláda Baracka Obamu na prebiehajúcu hlbokú krízu v USA reagovala flexibilnou rozpočtovou politikou. Zvýšila verejné výdavky, aby stabilizovala finančný sektor a domáci dopyt.

Republikánska strana tieto flexibilné opatrenia ostro kritizovala. Požadovala úsporné opatrenia zamerané výlučne na výdavkovú stranu rozpočtu. A to napriek tomu, že mnohé daňové úľavy bohatým zavedené Bushovou vládou boli jedným z kľúčových dôvodov rastúceho verejného deficitu.

Ultrapravicová odnož Republikánskej strany zvaná Tea Party zachádza ešte ďalej, za rámec dogmatického šetrenia. Svoj súhlas so zvýšením dlhového stropu podmienila záväzkom dodržiavať vyrovnaný rozpočet.

Vplyv tohto ultrapravicového zoskupenia sa zakladá na podpore nábožensky založenej vyššej strednej triedy. Ekonomická vízia Tea Party neopustila 18. storočie a v spore o zvýšenie dlhového stropu prispela k pritvrdeniu línie Republikánov. Tí mali vďaka svojej väčšine v Snemovni reprezentantov v celom konflikte navrch.

Kompromis z väčšej časti zodpovedá predstavám Republikánov. Jediné, čo prezident Obama a Demokrati dosiahli, je zvýšenie dlhového stropu o 2,4 bilióna USD. To by malo stačiť na to, aby sa spor na túto tému nezopakoval pred voľbami v roku 2012.

Republikáni ale v rámci dohody presadili škrty vo výdavkoch 900 mld. až 1 bln. USD, ku ktorým sa neskôr pridajú ďalšie úsporné opatrenia prinajmenšom 1,5 bilióna USD. Dohoda však vôbec nehovorí o zvýšení daní, a tak možno skonštatovať, že sa zameriava výlučne na stranu výdavkov. A práve preto ju mnohí progresívnejší demokratickí poslanci ostro kritizovali.

Z krátkodobého hľadiska kompromis znamená odvrátenie bezprostrednej hrozby insolventnosti. Otvára však cestu do novej fázy recesie už teraz stagnujúceho hospodárskeho cyklu. Rast hospodárstva v USA je veľmi pomalý. V druhom kvartáli roka 2011 dosiahlo tempo medziročného rastu 1,3 %. Nezamestnanosť rastie a v najhoršie zasiahnutých oblastiach dosahuje katastrofálne rozmery — napr. v Detroite sa reálna miera nezamestnanosti odhaduje na úrovni 50 %.

Úsporné opatrenia utlmia už aj tak oslabený domáci dopyt. Ich tvrdý dopad pocítia aj rozpočty štátov a samospráv. Mnohé z nich sú už teraz v prekérnej situácii. S istotou na nich dopadnú úsporné opatrenia na federálnej úrovni, pretože budú znamenať koniec podporných mechanizmov zavedených počas krízy. Federálne škrty priamo zhoršia rozpočtovú krízu na regionálnej úrovni.

Rozpočtové škrty dopadajú mimoriadne tvrdo na nižšiu strednú triedu a chudobných. Domáci dopyt sa tak zoslabí a už aj tak priveľké dlhové bremeno domácností sa ešte zväčší. Presne takéto recepty v USA (a inde) katastrofálne zlyhali začiatkom 30. rokov minulého storočia. Zdá sa, že história sa opakuje — ako fraška i ako tragédia.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.