Istý čas som býval v zahraničí v malom študentskom byte. Pracovňu som mal v tej istej miestnosti, kde som chodieval po škole a po práci spávať a písať. Koncom jednej jesene sa do vedľajšieho bytu nasťahoval nový chlapík. A začali problémy.

Namiesto zoznámenia mi poďakoval za to, že nie som Maročan. Pozval ma k sebe na pivo. Izbu mal čistú, nad posteľou visel portrét Hitlera a zástavy Francúzskej akcie — monarchistickej organizácie, kde pôsobil Maurras. Tvrdo makal v prístave, platil faktúry a alimenty. Ukazoval mi fotky svojich detí, súd rozhodol, že ich nemôže navštevovať. Stretávali sme sa často, preriekol som sa, že študujem teológiu, začal sa mi zverovať. Plakal za svojimi láskami, za vnútrozemím, odkiaľ pochádzal, za krajinou, čo sa mu rozpadávala pred očami. Na Vianoce mi oznámil, že nevládze.

Po sviatkoch som sa vrátil. Schody na naše spoločné poschodie boli špinavé, pred dverami mal vrecká so smeťami, trčali z nich kosti z Cassoulet, zhnitý vianočný ananás a fľaše. Zazvonil som, chcel som mu povedať niečo k Novému roku a poprosiť ho, aby si odniesol smeti. Z bytu znela hudba. Staré nacistické pesničky. Otvoril mi. Bol takmer nahý, v špinavých slipoch. Ale nebol to Bukowski. Pozval ma dnu, smeti ale nevynesie, nech si uprace majiteľ, „starý židák.“ Zapálil som si a ponúkol som mu cigu. Nechcel ju, je to americké svinstvo, fajčí iba Gitanes. Deti mu cez sviatky napísali, že ho už nechcú vidieť. Prvýkrát som videl jeho kerky. Vyblednutú ľaliu, symbol popravenej monarchie, portrét Johanky z Arcu.

Chcel som si sadnúť, vždy som si u neho sadol a počúval som ho, častokrát do rána. Teraz som nemal kde. Byt vyzeral ako zberný dvor. Sused smrdel ako jeho nevetraný byt, na okná povešal handry. Nakoniec sme si sadli na zem. Dofajčili sme, ponúkol som mu u mňa kávu. Odmietol. Týždeň som ho nevidel. Koncom januára začali mrazy a sused napadol študentku bývajúcu nad nami. Smeti stále nevyniesol. Tie, čo nedal pred dvere, vysýpal z okna. „Ako posratí Alžírčania.“ Pozval som ho na služby božie. O dva dni napadol iného obyvateľa. Prišla polícia, sanitka, majiteľ domu. Obvinili ho zo všetkého možného. Zlých susedských vzťahov, ohrozovania verejného zdravia, zneužívania sociálnych dávok, prechovávania zakázaných symbolov, z toho, že smrdel. Bol som s ním na polícii. Ako svedok. Povedať, že to nie je zlý človek.

Ešte predtým som spísal svedectvo o jeho živote, to, čo mi povedal. Odovzdal som ho vyšetrovateľom. Keď som odchádzal, opýtal sa ma jeden z nich, prečo mu pomáham. Pri výsluchu vraj povedal, že som jeho jediný príbuzný. Prečo sa s ním stýkam, keď je to príživník a asociál, či viem, že bol osem rokov vo väzení za ozbrojené lúpeže a ublíženie na zdraví manželke a deťom. Spávate spolu? Vedel som, ale nemal som chuť povedať to detektívom, ktorí ho nechali spať nahého v cele bez prikrývky. Ľudom, čo si ráno donesú v tégliku Latte zo Starbucks, zapnú počítač, napíšu manželke a milenke, objednajú si na obed japonské rezance, poslednú stredu v mesiaci zaplatia 243 splátku hypotéky a nešťastie nepovažujú za nič pozoruhodné.

Byt bol o týždeň prázdny. Nikdy som ho už nevidel. Písal som na komisariát, ale iba raz. Nemal som silu domáhať sa informácií. Na jar prišiel nový podnájomník. Bretónsky fotograf. Vynášal smeti, organizoval na dvore barbecue, opravoval všetkým kľučky, mal kliešte a šraubováky. Všetci sme sa považovali za slušných ľudí. No v noci som zaspával otočený k stene, chrbtom k svetu.