Boľševizácia pravice

Miroslav Tížik

Po rasisticko-štvavých vystúpeniach predstaviteľov SDKÚ je jasné, že na pravom spektre už demokracia nepredstavuje zdroj inšpirácie a v mäteži obchodných a mocenských záujmov je ich jedinou víziu predstava nového poriadku.

Po najobyčajnejšom človeku Igorovi Matovičovi si za svoj vzor ruských boľševikov zobral aj zakladateľ Novej väčšiny Daniel Lipšic.

Obaja si privlastnili právo hovoriť v mene väčšiny, hoci obaja sa pôvodne do parlamentu dostali pokútnym spôsobom za iné politické strany a reprezentujú v ňom reálnu menšinu. Ak je vôbec jasné, koho vlastne Daniel Lipšic v parlamente zastupuje.

No podobne ako avantgarda ruskej revolúcie, ktorá ako spoločenská a politická menšina využila rozpad cárskofeudálneho systému k uchopeniu moci a vyhláseniu sa za hlas ľudu, aj Matovičovi, a teraz už aj Lipšicovi sa hodí, vydávať sa po sérii politických škandálov za spravodlivý hlas ľudu. A to hneď od samotného vzniku ich strán jediného vodcu, ktoré sa tvária ako ľudové hnutia. Okrem ruského boľševického vzoru s jeho marketingovými stratégiami (propagandou) však rodokmeň pravicových boľševikov na Slovensku má aj iné korene a asi tam je lepšie hľadať ideologický a programový zdroj Lipšicovej politickej sekty.

Plebejská utáranosť a ráznosť fundamentalistov

O Lipšicovej sekte má zmysel hovoriť z viacerých dôvodov, aj keď najmä v tom bežnom význame slova. Tzv. Nová väčšina je zatiaľ viditeľná len vďaka silnej, vraj charizmatickej osobnosti zakladateľa (Lipšic sám si dal veľmi záležať na medializácii faktu, že spomedzi kandidátov KDH získal najviac preferenčných hlasov práve on), kde ostatní sú len kulisami na vytvorenie dojmu, že je to početné a rastúce hnutie so širokou podporou. Jeho jazyk, s prísľubmi prichádzajúcej spásy v novom svete, ktorý môžeme spoločne nastoliť, ak budeme dodržiavať zakladateľský kódex sú druhým znakom. Sľubuje nový lepší svet (a kariéru) svojím nasledovníkom, ktorým predkladá svoju ambíciu zostavovať v budúcnosti vládu. Lipšic už dokázal pomenovať hlavných nepriateľov dobra (Gorily, komunistov a stranu SMER) a vyhlásiť sa za prísľub očisty verejného života a nastolenia „nového“ začiatku. Apokalyptický jazyk, spojený s revolučnou rétorikou je ďalšou silnou mobilizačnou stránkou Lipšicovho nového projektu.

No od ideologického súputníka Matoviča sa predsa len odlišuje a jeho plebejskú moralistickú utáranosť nahrádza malomeštiackym poriadkom. Zatiaľčo Matovičov môže stále loviť medzi vidieckejším a menej vzdelaným mestským voličstvom, ktoré je najmä konzervatívne, potenciál Lipšicovho projektu je bližšie k fundamentalizmu, ktorý je spojený viac s mestským prostredím a skupinami, ktorých pozície v pomyselnej strednej triede sú v spoločnosti otrasené alebo najviac ohrozené. Nová väčšina ponúka namiesto morálneho poburovania sa Obyčajných ľudí doslovne boj. Lipšic vstupuje do pravicového politického priestoru nie s ultrakonzervatívnou, ale revolučno-fundamentalistickou rétorikou. Akoby popri protestantskom fundamentalizme, ktorý rozhýbal západný svet od polovice 16. storočia dnes na Slovensku na scénu vstupovala jeho katolícka obdoba.

Americké vzory

Viacerí komentátori už stihli upozorniť na spoločné črty Novej väčšiny s obdobným hnutím New Majority, existujúcim v americkej Republikánskej strane. Lepšie je však prirovnanie k inému politickému hnutiu v USA, k Morálnej väčšine (Moral Majority), ktoré v roku 1979 založili z iniciatívy fundamentalistického telekazateľa Jerry Falwella, ktoré podporovalo v dvoch voľbách Ronalda Regana a neskôr spoluvytvárali Kresťanskú koalíciu, ktorá podporoval prezidentské kandidatúry Bushovcov. Morálna väčšina v Spojených štátoch je rovnako ako slovenská Nová väčšina produktom masmédií a prieskumov verejnej mienky. A majú aj podobné ambície a politické stratégie.

Mobilizačným faktorom by u Lipšicovej ideologicko-neideologickej strany-nestrany mala byť vízia vybudovania nového Jeruzalema, podobne ako ho budujú americkí fundamentalisti už vyše sto rokov. A rovnako svoju víziu prezentuje najmä médiám a s ich podporou. Rovnako je jeho cieľom nastolenie morálnejšej spoločnosti, ktorú však pripravujú morálne pochybným spôsobom, čo však v mediálnom a marketingovom biznise nie je vôbec problémom. Lipšic sa nerozpakuje v podstate ukradnúť výsledok intelektuálnej aktivity množstva ľudí, ktorí formovali požiadavky v protestoch Gorila a projekt hnutia za novú občiansku ústavu. Práve znakom fundamentalistov je, že si cudzie myšlienky prispôsobujú na zbrane a bojové nástroje pri rúcaní starého a formovaní nového a lepšieho sveta.

História amerického fundamentalizmu je pomerne úzko spojená s americkým expanzionizmom, či už vojenským (práve fundamentalistickí kresťania najaktívnejšie podporovali všetky vojenské misie Spojených štátov) alebo kultúrnym (práve fundamentalistickí misionári sú najaktívnejšími šíriteľmi americkej podoby demokracie a kapitalizmu). Sú ochrancami nie len nenarodeného života, ale aj práva nosiť zbrane, podporujú boj proti terorizmu a bránia sa invázii prisťahovalcov. Represia je ich najpropagovanejší nástroj riešenia spoločenských problémov. Propagačná a mediálna kampaň spojená s propagáciou Lipšicovej Novej väčšiny ukazuje silný rukopis práve politických skupín formovaných náboženským a politickým fundamentalizmom v Spojených štátoch.

Tieň minulosti

Doterajšia politická aktivita Daniela Lipšica jasne naznačuje, akým spôsobom táto nová strana bude presadzovať svoju víziu sveta. Ako minister vnútra a spravodlivosti sa naučil presadzovať nie vízie, ale poriadok. Represia, kriminalizácia drobných priestupkov, nulová tolerancia, šírenie strachu a premena policajtov na ozbrojené monštrá a viac zbraní v uliciach, to sú Lipšicove metódy, ktoré už zaviedol aj do mechanizmov fungovania spravodlivosti na Slovensku. Potláčanie akejkoľvek inakosti a zneviditeľnenie existenie menšín, aj to môžu byť vízie sveta, v ktorom by mala vládnuť Nová väčšina. Svet, v ktorom žije len väčšina, podľa väčšinového vzoru, zavedeného menšinou.

Lipšic neprináša víziu demokratickejšej spoločnosti, prináša víziu nového poriadku, v ktorom je otázka demokracie nepodstatná. Slovo demokracia obchádza rovnako ako aj ďalšie dôležité slová, ktoré pomenovávajú základné princípy modernej civilizácie — solidarita, diskusia, spravodlivosť, tolerancia, uznanie alebo ľudské práva. Menšina, ktorá sa vydávala za hlas ľudu a prisvojila si moc nad určovaním túžob ľudu, mala v našej nedávnej histórii dve základné podoby. Boľševický komunizmus a fašizmus. Hoci fundamentalisti vždy rázne odmietali a bojovali proti komunizmu a bližšie boli rôznym fašistickým režimom, so svojím úhlavným nepriateľom mali vždy oveľa viac spoločného ako by boli ochotní pripustiť.

Tieň, ktorý vrhá Daniel Lipšic na slovenskú pravicu ukazuje aj jej hranice a jej tragickú podstatu. Po rasisticko-štvavých vystúpeniach predstaviteľov SDKÚ je jasné, že na pravom spektre už demokracia nepredstavuje zdroj inšpirácie a v mäteži obchodných a mocenských záujmov je ich jedinou víziu predstava nového poriadku. Poriadku, ktorý sa nachádza mimo sveta demokracie a ľudských práv, ale ktorý je prísľubom obnovenia ideálov vlády priemernosti.

    Diskuse
    September 8, 2012 v 9.45
    Spojovat bolševismus s pravicí je totální matoucí nesmysl. Vlastně ani nevím, proč se to slovo ujalo jako nadávka, když šlo v podstatě o ruský komunismus (ovšem daleko před stalinskou érou). Bolševiky se nazvali podle většiny při hlasování (většina=bolšinstvo) na sjezdu ruské sociální demokracie v Bruselu a Londýně v roce 1903 ti ze sociálních demokratů, kteří byli radikálně prorevoluční a protireformističtí, tedy v podstatě to byli komunisté (a stoupenci Lenina). Bolševiky byli Lenin a Trockij, nebyl jím už Stalin, i když si tak říkal. Bolševizace KSČ v roce 1929 nebyla vlastně vůbec bolševizací, jak se mylně označovala, nýbrž stalinizací.