Je veľmi jednoduché predstaviť si politiku ako sebecký zápas každého proti každému v ktorom víťaz berie všetko a určuje pravidlá. Takýto cynický pohľad chápe akýkoľvek aktuálny stav ako prechodný, jednu z nekonečného množstva fáz v nikdy nekončiacom boji o moc, a legitimizuje použitie akýchkoľvek prostriedkov. Druhým extrémom je videnie politiky ako bola za „vyššie dobro“, za znovunájdenie strateného raja. Paradoxne, vedie k zarážajúco podobným výsledkom — akýkoľvek aktuálny stav je len prechodný, nedokonalý stupienok na ceste k vopred danému cieľu, a tento cieľ často legitimizuje akékoľvek prostriedky.

Pre európsku politiku to platí dvojnásobne. Stále sme ju náchylní vnímať ako „medzištátnu politiku“, mocenskú hru, v ktorej rozhoduje sila štátu (našťastie, už nie vyjadrovaná počtom divízií, ale veľkosťou ekonomiky). A zároveň, národné stereotypy a hlboko vkorenený etnocentrizmus vedú ľahko k moralizujúcim hodnotiacim súdom.

Už mnohokrát zaznelo, že jedným (jediným?) z pozitívnych aspektov súčasnej krízy je, že oživila diskusiu o Európe. Jej fungovaní, a ďalšom smerovaní. Zároveň však posilnila tendenciu vnímať európsku politiku cynicky, ako mocenský boj za vlastné záujmy, a zároveň moralizovať o príčinách krízy, a spôsoboch jej riešenia. O tom, aké nezmyselné a nebezpečné sú slová o „lenivých Grékoch“, či „mocichtivých Nemcoch“ sa už popísalo veľa (bohužiaľ, stále nie dosť). Hrajú s hlboko vkorenenými predsudkami, a od pravdy a riešení nás vzďaľujú.

Rovnako časté, hoci nie tak očividne politicky nebezpečné, je však moralizovanie iného typu. Krízu považuje za dôsledok „nedostatku morálky“. Argumentuje, že Európa nepotrebuje nové pravidlá, inštitúcie. Tie predsa existovali aj pred vypuknutím krízy. Len si „neplnili svoje povinnosti“, prípadne nerešpektovali, na čom sa dohodli“. V diskusiách často počujeme, že „existoval Pakt stability a rastu, no štáty ho nerešpektovali, a európske inštitúcie (Komisia) ich za to nepotrestali“. Z toho potom vyplynie jednoduchý záver: nové pravidlá a nové inštitúcie nemajú zmysel, pretože to dopadne rovnako. Štáty (a politici) budú stále tí istí.

Odmyslime si faktické chyby v argumentácii — krízu nespôsobilo nerešpektovanie rozpočtových pravidiel, Komisia konala v rámci svojich kompetencií, atď. Ten argument je aj naivný: rešpektovanie pravidiel nezávisí od „morálky“ štátov, či politikov, ktorí v ich mene rozhodujú. Ale hodnovernosť pravidiel. Preto je dnešná kríza EÚ krízou inštitucionálnou. Jej riešenie musí zahŕňať vytvorenie nových pravidiel a efektívnejších inštitúcií. A keď sa zhodneme na tomto, môžeme sa zaoberať skutočne dôležitou otázkou — akých európskych pravidiel, a ako demokratických európskych inštitúcií.