Príbeh SaS je príbehom odvahy. Odvahy, akú môže človeku dať iba nedostatok vzdelania, skúseností, netušenie súvislostí a elitárny život v kruhu odrastajúcej podnikateľskej mladiny. Z pohľadu agendy je ich koniec vo vláde dobrou správou z viacerých aspektov.

Snahy o deklasovanie základných sociálnych funkcií štátu na úroveň bájneho Singapuru, bludy o jednom teplom jedle denne pre nezamestnaných, či zámer premeniť Slovensko na štát, kde by už zamestnanci neboli nič viac ako blato na topánkach zamestnávateľov, sú nebezpečné. Tieto presadzované trendy, samozrejme, nezmiznú spolu so svojimi nositeľmi.

Nadchádzajúca volebná kampaň sa bude takmer nevyhnutne viesť pod zástavou boja o nedokončené, prerušené a pritom také potrebné reformy. Možno je to čas znova otvoriť otázku: Čo má byť zmyslom týchto reforiem, reforiem reforiem a následných reforiem?

Problém Slovenska je tak ako v celom západnom svete štrukturálny a oveľa komplikovanejší ako rýchlosť vyhodenia zamestnanca, či strašne vysoké náklady sociálneho štátu, kde životné minimum už dnes tvorí neuveriteľných 185,38 eura mesačne.

Rovnú daň, či oslobodenie kapitálu od platby dividend už presadili pravicové strany za minulých vlád. Mali šťastie, že práve v čase, keď sa Slovensko dostalo z medzinárodnej izolácie a na investičnú mapu korporácií, čím sa ich efekt dočasne zmiernil a môžu ich tak vydávať za svoj životný úspech.

„Reformátori“ však dnes zákonite čelia problému nedostatku nízko visiaceho ovocia a musia ísť vo svojich snahách čoraz vyššie a čoraz ďalej. V jednom klasickom vtipe rozpráva majiteľ koňa, ako ho postupným znižovaním dávok sena odnaučil žrať. Celý experiment mal len jednu chybu. Akurát, keď už to kôň takmer zvládol, tak ten nevďačník zdochol.

Hoci sa na Slovensku budú výpovede posielať esemeskou, bude sa platiť už aj za základnú školu a budeme pre nezamestnaných vytvárať pracovné tábory, nevyrieši to otázku štrukturálnej nezamestnanosti, malej pridanej hodnoty našich výrob a rastúcej konkurencie rozvíjajúcich sa ekonomík.

Okresávaním pomoci ľuďom v núdzi sa nové pracovné miesta nevytvoria a ani sa nezaplní rozpočet, ktorý krváca na rovnej dani, nezdanených ziskoch a korupcii. Tá už pritom dávno nie je prívlastkom, ale samou podstatou systému.

Slovensko, dúfajme, nikdy nebude Singapur, ani nemôže konkurovať krajinám ako Vietnam tým, že bude zrážať svoje sociálne systémy na nulu a vytvárať štát superbohatých a superchudobných. Naša jediná šanca je paradoxne vďaka vlastnej neschopnosti formulovať rozvojové ciele akurát tak v tom, že sa zvezieme s Európskou úniou, na ktorú sme si pritom zvykli v poslednom čase toľko kydať.

V septembri prijala Európska komisia ambiciózny plán vlastnej transformácie na Európu efektívnejšie využívajúcu svoje zdroje. Zjednocujú sa eurofondy na podporu výskumu, zvyšuje sa tlak na modernizáciu a udržanie náskoku pred rastúcimi ekonomikami Ázie a Južnej Ameriky.

Napriek kríze sa strategicky investuje do oblastí, kde to môže priniesť v dlhodobom horizonte konkurenčné výhody. My radšej okrešeme náklady na vedu a výskum, znížime kvalitu vzdelávania a pošleme nezamestnaných do práce, ktorá neexistuje. Tí šikovnejší emigrujú do krajín, ktoré to vidia inak, tí menej šťastní sa budú musieť odnaučiť jesť.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.