Deník Referendum Domov

Minulý týždeň začali s veľkou slávou na tratiach Českej republiky premávať súkromné žlté vlaky nemenovanej spoločnosti a novinári sa išli pretrhnúť v  ódach na krásu sprievodkýň, dostatok papiera na toaletách a kvalitu instantnej kávy. Od marca 2012 vyrazia tieto súkromné vlaky aj na slovenské trate. Ako inak, medzi Komárnom a Bratislavou. Na trať medzi Michaľanmi a Trebišovom asi dôjde neskôr. Alebo nikdy.

Otázka kvality, efektívnosti a racionalizácie dopravy sa nám predstavuje ako ľahko riešiteľná rovnica. Neznámou známou je konkurencia a tušeným výsledkom privatizácia. Skrytým pôvabom riešení je zdanlivá jednoduchosť. Ekonomické riešenia založené na voľnom trhu sa môžu javiť v úzkom kontexte ako výhodné. Môže byť ale posilnenie trhu cestou k ekologickej a sociálne dostupnej doprave?

Súkromná firma využíva na generovanie zisku plody značných investícií do výstavby a údržby tratí, ktoré boli platené štátom. V českom aj slovenskom kontexte ide o vytváranie konkurencie na jednom z najlukratívnejších spojení s veľkým pohybom relatívne solventných cestujúcich. Z úzkej ekonomickej perspektívy vyzerá prenájom týchto tratí rozumný a hospodárny.

Zo sociálneho hľadiska, z hľadiska ľudí žijúcich mimo hlavných uzlov, bude znamenať postupujúci úpadok verejnej dopravy v ich regiónoch. Ak podrežete železniciam príjmy z hlavných tratí, výsledkom bude, že vykrváca na tých ostatných. Ak sa má štátny podnik správať ekonomicky a prežiť, musí skôr alebo neskôr šetriť. Dnes prepustí niekoľko tisíc zamestnancov (ktorých určite čaká v ich regiónoch šťastná budúcnosť), zvýši ceny cestovného.

Zajtra zruší pár tratí, ktorými prestanú jazdiť ľudia, ktorí už teraz len horko ťažko platia náklady na dopravu. Lokálne trate sú často jedinou možnosťou dopravy pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. Keď sa nezamestnaný nemá ako dostať do práce, zostane ďalej nezamestnaným a štát platí jeho podporu. Ak stúpnu ceny lístkov a obmedzia sa spoje, zostane pre mnohých ľudí jedinou alternatívou používanie auta.

Cesta vytvárania konkurencie a zlepšovania služieb znie dobre. Aspoň pre majiteľov a akcionárov súkromných spoločností, ktoré na nej profitujú. Skúsenosti zo zahraničia ale hovoria, že aj ospevované zníženie ceny na hlavných dopravných tepnách sa ukázalo iba ako dočasné. Tak to bolo napríklad po privatizácii železníc vo Veľkej Británii.

Zdá sa, že v železničnej doprave sme dnes svedkami osvedčeného scenára. Najprv sa štátnej firme priškrtia zisky, následne upadne do ekonomických problémov a v treťom dejstve nebude inej záchrany, len ju privatizovať. Najlepšie pomocou externého poradcu za odmenu v rádoch miliónov eur a za cenu, ktorá sa investorovi vráti do piatich rokov.
Problém je, ako si v tejto debate definujeme východiská. Čo je napríklad cieľom verejnej dopravy? Zisk pre majiteľov? Verejná služba? Environmentálne riešenie problému znečisťovania ovzdušia? Paradoxom verejnej dopravy totiž je, že čím lepšie funguje a rieši potreby ľudí, tým menej je ekonomicky efektívna a tým je nákladnejšia.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.